Sara Salkahazi

Sára Salkaházi, panna a mučenica
* 11.máj 1899 Košice - † 27. december 1944 Budapešť
Na Masarykovej ulici v Košiciach stojí prízemný kaštielik, ktorý voľakedy postavila rodina Klobušických. Dnes je to Provinciálny dom Regina Pacis, sídlo Spoločnosti sociálnych sestier. Na jeho západnej fasáde je mramorová pamätná tabuľa s textom: In Memoriam sestra Sára Salkaházi *11. 5. 1899 † 27. 12. 1944, členka Spoločnosti sociálnych sestier verná svojmu povolaniu obetovala svoj život na záchranu prenasledovaných v II. svet. vojne. „Keď treba obetu, tu som! Prijmi ma za všetkých a za všetko.“

Sestra Sára Salkaházi (Sára Schalkház) pochádzala zo známej košickej hoteliérskej rodiny. Jej otcom bol Leopold Schalkház mladší a dokonca aj jej rodiskom bol otcov hotel „Schalkház“ na dolnom konci košickej Hlavnej ulice (na mieste dnešného hotela Slovan), kde prišla na svet 11. mája 1899. Pokrstili ju v dóme sv. Alžbety v Košiciach dňa 11. júna 1899. Ledva prestala byť batoľaťom, stala sa polosirotou, keďže jej zomrel otec, ale matka Klotilda sa postarala, aby vyrastala ako väčšina košických detí strednej triedy tých čias.

V Košiciach vychodila základné školy, tu sa hrávala vraj dosť temperamentne a zväčša s chlapcami, tu tiež ešte počas dospievania začala objavovať svoju vnútornú spiritualitu, čo však zatiaľ neovplyvnilo jej svetské smerovanie životom. Jedna z jej spolužiačok a zároveň priateľka ju poznala ako dievča veselej povahy, výmyselníčku duchaplných žartíkov, ale spomína la aj jej hlboké sociálne cítenie, vernosť a vytrvalosť. Mala zmysel pre literárnu tvorbu a už ako dozrievajúce dievča skúšala písať divadelné hry. Vyštudovala však typicky ženské povolanie – Košický učiteľský inštitút a svoju životnú púť započala ako učiteľka. Dospela a doštudovala práve v závere prvej svetovej vojny. Neskôr sa vyučila za kníhviazačku.Od roku 1919 začala prispievať do rôznych periodík. Ešte v tom istom roku dostala novinársky preukaz. Medzitým prežívala dynamický život novinárov, plný zmien. Vo svojom denníku píše o svojom predchádzajúcom živote: „Samostatnosť, cigarety, kaviareň, túlanie sa po šírom svete s rukami vo vreckách, rýchla večera v malom hostinci, cigánska hudba,…“

V strede je Sára Salkaházi, vedľa neho jeho brat Lipót s manželkou a tromi synmi

V rokoch 1922 – 1923 bola niekoľko mesiacov zasnúbená. Sára si čoskoro uvedomila, že k jej veľmi temperamentnej, suverénnej povahe sa nebude hodiť život ženy hospodárskeho správcu niekde na majeri, a tak vrátila svoj snubný prsteň. V tom čase sa v jej srdci hlási vnútorný hlas, prebúdza sa v nej povolanie k zasvätenému životu. V jednej zo svojich spomienok o tom píše: „A čo, ak si ma vyhliadol pre seba Pán Boh?… Prvé slovo už odznelo a ty si ho počula! A predsa si nerozhodná, nepokojná, hľadajúca, sužujúca sa, lebo je niečo, na čo si neodpovedala… možno je to zamestnanie, v ktorom nachádzaš toľko radosti,… možno iba tie niekoľko halierové cigarety, ktorých dym ťa predsa zahaľuje tak nepreniknuteľne.“ Boj o povolanie trval presne desať rokov. V roku 1927 sa zoznámila so sociálnymi sestrami v Košiciach. V 1928 absolvovala sociálny kurz, ktorý organizovali sociálne sestry. Jej moderný štýl a fajčenie pokladali síce za podivné, ale nebránili jej ceste do Spoločnosti. Sára uznala, že sa musí zmeniť aj za cenu ťažkých bojov. Za krátky čas si odvykla od fajčenia a od „voľnosti“, ktorú ponúkal novinársky život, aby mohla vykročiť na cestu vnútornej slobody, ktorá sa otvára duši, ktorá sa darovala Bohu.

V roku 1929 prijali jej prihlášku do Spoločnosti sociálnych sestier. Vo februári začala noviciát v Szegvári. Niekoľko mesiacov pred zložením sľubov prežila v Košiciach, kde na ňu čakala práca s organizovaním charity. Svoje prvé sľuby zložila na Turice 1930 v Szegvári. Jej mottom bolo jediné slovo: „Alleluja!“ Na jeseň 1932 bola preložená do Komárna, kde vykonávala podobnú službu ako v Košiciach, ale za omnoho ťažších okolností. Bola skutočne preťažená. Okrem organizovania charity, viedla kuchyňu pre deti, týždenne vyučovala dvadsaťšesť hodín náboženstvo ako katechétka a redigovala časopis „Katolícka žena“. V roku 1934 ju v stave krajného vyčerpania poslali naspäť do Košíc. Predstavené jej duševný stav posudzovali ako neistotu v povolaní. V tomto roku nemohla zložiť sľuby. Začala sa najväčšia skúška života, akou prechádzali mnohí svätci, tzv. „prenasledovanie dobrými“. Sestra Sára bola ochotná pretrpieť všetko pre Kristovu lásku: „Chcem si dušu obrniť pred blížiacimi ťažkosťami. Neprosím, Pane,… ale ak mi ich pošleš, chcem ich prijať s láskou. Chcem sa na to pripraviť dopredu, hoci sa ma nepochopenie dotkne z ktorejkoľvek strany… nech ho prijmem ako príležitosť, ktorá ma vždy viac a viac bude spájať s Tebou!“ Cez duševné utrpenia nasledujúcich rokov v nej dozrievala milosť nepretržitého dôverného kontaktu s Božským Snúbencom. „Jediným šťastím je byť Božím dieťaťom, je to šťastie, kedy všetko ostatné sa stáva ničotným“, – píše svojej priateľke. Maďarskí benediktíni žijúci v Brazílii, ponúkli sociálnym sestrám možnosť pracovať v misiách. Sestra Margita Slachtová, generálna predstavená, ktorá poznala túžby sestry Sáry, nezamietla jej prosbu. Sestra Sára preto odišla na prípravu do Materského domu v Budapešti. Medzičasom, kvôli nepriaznivo sa vyvíjajúcim udalostiam druhej svetovej vojny, stalo sa nemožným vycestovať na misiu do Brazílie. „Už ani neprosím, aby som sa dostala do Brazílie, prosím iba, aby som mohla sväto žiť, sväto slúžiť Pánu Bohu.“ – píše vo svojom denníku.

Večné sľuby zložila na Turice r. 1940. Jej novým mottom bolo: „ALLELUIA! ECCE EGO, MITTE ME!“ (Hľa, tu som, pošli mňa!). Stále silnejšie v nej dozrievala túžba, aby mohla svoj život obetovať „pre prípad, ak by nastala doba prenasledovania Cirkvi, Spoločnosti a sestier“ (citát z modlitby obetovania svojho života). Dostala k tomu súhlas. Obetovanie sa uskutočnilo v kaplnke Svätého Ducha v Materskom dome Spoločnosti v úplnej tajnosti, v prítomnosti predstavených koncom roka 1943. Potom to začalo ísť so situáciou dole vodou. Prišla nemecká okupácia a neskôr ultrafašistický Szálasiho režim. Začal sa pohon na Židov a iné prenasledované zložky obyvateľstva. Sociálne sestry pochopiteľne stáli na strane tých, čo boli v tiesni. Vybavili im falošné doklady a ukrývali ich vo všetkých budapeštianskych i vidieckych domoch Spoločnosti. Za záchranu života im vďačí okolo tisíc osôb, približne sto z nich sestre Sáre. Bolo len otázkou času, kedy to sliediči režimu odhalia. Ten moment prišiel v prvý deň po vianočných sviatkoch, 27. decembra 1944. Deň predtým obkľúčila a nepriedyšne uzavrela Budapešť Červená armáda. Zatiaľ čo nemecké jednotky kládli Rusom zúrivý odpor, maďarské oddiely šípových krížov, „nilašov“, masovo vraždili vlastné obyvateľstvo. V tejto pekelnej atmosfére obkľúčili nilaši robotnícky ženský domov na Bokréta utca (Kytičkovej ulici) v peštianskej robotníckej štvrti Ferencváros. Pri pátraní po Židoch zaistili štyri podozrivé osoby a jednu z katechétiek. Sestra Sára práve nebola v dome, prišla až na koniec akcie. Mohla sa zachrániť pred zatknutím, ale neurobila to. Ako zodpovednú vedúcu domu aj ju odvliekli a podľa očitého svedka ju ešte v ten istý večer poniže Petöfiho mosta- vyzlečenú donaha – odstrelili do ľadového Dunaja. Sestra Sára si minútu pred popravou pokľakla, obrátená smerom k svojim vrahom a s očami pozdvihnutými k nebesiam sa prežehnala veľkým krížom. Pán Boh prijal obetu jej života, jej martýrium sa naplnilo. Žiadnej zo sociálnych sestier, ktoré sa zúčastňovali na akcii záchrany Židov, sa nič nestalo. Ani jedna sestra neprišla o život v dôsledku ukrývania prenasledovaných počas druhej svetovej vojny. Za tento prejav hrdinskej lásky, sestre Margite Slachtovej a sestre Sáre Salkaháziovej, udelila Izraelská vláda vyznamenanie „In memoriam“, a v záhrade JAD WASHEM na ich počesť vysadili strom úcty a vďaky.
V strede je Sára Salkaházi, vedľa neho jeho brat Lipót s manželkou a tromi synmi
Svätý Otec Benedikt XVI. podpísal dňa 28.apríla 2006 dekrét o blahorečení Božej služobnice sestry Sáry Salkaházi. Za blahoslavenú bola vyhlásená 17. septembra 2006 počas slávnostnej sv. omše na námestí pred bazilikou sv. Štefana v Budapešti. Obrad blahorečenia vykonal J. Em. Péter kardinál Erdö, prímas katolíckej Cirkvi v Maďarsku. Koncelebrovali biskupi Maďarska, Ukrajiny, Rumunska, bývalej Juhoslávie, Rakúska a Slovenska ako aj mnoho kňazov z okolitých štátov. Na slávnosti bol prítomný aj košický pomocný biskup Mons. Stanislav Stolárik a biskupský vikár pre maďarskú pastoráciu Zoltán Pásztor.

symbolický hrob v Košiciach: